Táto krásna forma sebarealizácie pre všeobecne introvertnejších Japoncov je veľmi zložitá na pochopenie a vyžaduje celkom veľkú znalosť miestnych pomerov, histórie a starších foriem jazyka. Spája prózu a poéziu v jednom celku, často odkazuje na významné literárne diela. Tradícia divadelných hier bola na východoázijské ostrovy privezená skrze Kórejčanov z Číny v 6. storočí a veľmi dobre sa uchytila na cisárskom dvore. Tam sa uchytila a vyvinula do foriem, ktoré poznáme v súčasnosti.
Nó
Divadlo nó vzniklo v 14. storočí vďaka mužovi, ktorý sa volal Kannami a jeho synovi Zeamimu. Obaja sa dostali do priazne vtedajšieho šóguna Jošimicua Ašikagu, známeho podporovateľa umenia a budhizmu. Práve to sú dve významné charakteristiky divadla nó – je veľmi umelecké a jeho texty sú plné budhistickej filozofie.
Jedná sa o vážny žáner kombinujúci tanec, hudbu a dramatický príbeh. Herci používajú masky a hranie je symbolické. Veľmi silné prepojenie má s komickým žánrom kjógen, ktorý sa často hrá počas prestávky medzi jednotlivými dejstvami.
Kabuki
Za zakladateľku tohto typu divadla sa považuje Izumo no Ókuni, tanečníčka, ktorá sa preslávila vystúpeniami v Kjóte okolo roku 1600. Kabuki spája ľudovú kultúru s prvkami nó, štruktúra sa neriadi tak prísnymi pravidlami. Používa extravagantnejšie kostýmy, výraznejšie gestá, hranie nemá tak zložitú symboliku a namiesto masiek herci používajú líčidlá.
Bunraku
Bábkové divadlo bunraku (iný názov Ningjó džóruri) vzniklo tiež na začiatku obdobia Edo (17. storočie). Väčšinou sa jedná o vážne vystúpenia s rozprávačom a hudobným sprievodom trojstrunového nástroja pomenovaného šamisen. Bábky sú vysoké približne jeden meter a sú vyrobené naozaj majstrovsky – tak, aby bábkari pomocou nich dokázali vyjadriť emócie.
Okrem klasických foriem sa samozrejme hrá aj divadlo moderné, ktoré sa neriadi tak pevným systémom noriem a popularitu má aj západné divadlo. Faktom je, že tak ako u nás má z podobných žánrov najväčšiu popularitu film.